Klasický rozlietaný deň v práci, klasické nestíhačky. Všetci to dobre poznáme. Konečne prišiel čas obeda a v kuchynke známy zvuk cinknutia mikrovlnky ohlásil, že mám ohriaty obed. Avšak akosi som ho prepočul pri prezeraní inzerátu na arkádový automat. Už dlhšiu dobu som sledoval inzerciu či nevybehne nejaká slušná ponuka, nakoľko som chcel mať takúto mašinku doma.

Pozerám fotky, premýšľam. Kúpiť či nekúpiť. Preposielam ponuku manželke. Nakoľko stroj je vzdialený cca 100 km od nášho bydliska, uvažujem… ako ho dopraviť domov? “Cink” správa od manželky: “To nemyslíš vážne!” Po pár správach sme usúdili, že si urobíme výlet. No stále mi vŕta hlavou, ako tú ozrutu previezť.

Pánko mi poslal rozmery a ja letím pomerať auto. Hmm… teoreticky by sa mal zmestiť - behá mi hlavou. Nechám meranie kufra a vraciam sa myšlienkami k pracovným povinnostiam. Po príchode domov čakám netrpezlivo na manželku. “Môžeme už vyraziť?” Nedočkavo sa pýtam. Skrášľovacie procedúry mojej polovičky mi dávajú dostatok času zahrať si pár závodov v crash time racing.

 

Konečne! Štartujeme. Trasa je dlhá a slovenské cesty alá Hirošima (samájama) nás privádzajú na miesto, kde sa stroj pre zábavu nachádza. Zoznamujeme sa s príjemným pánom a rozprávajúc sa o hrách kráčame k nemu domov. V izbe už na mňa čaká prvý stroj, ktorý vo mne rozpútal zmiešané pocity.

Tvári sa ako automat. Je to Tab Austria bez dotykového displaya. Predný panel je celý vymenený. Ide o prestavbu. Popozerám si detaily a vnútornosti. Pozdáva sa mi. Rýchla inštruktáž, “pár” testovacích kôl. Sme nadšení. Berieme!

Pán nám pomáha automat zniesť po schodoch v paneláku. Zatiaľ je všetko v poriadku. Ja, vyškerený ako malý chlapec, idem po neďaleko zaparkované auto. Zastavím pred vchodom, kde stojí moja nová zábavka. Mám tušenie, že to ide až príliš hladko. Blíži sa problém? Asi tušíte správne. Uložný priestor môjho auta.

Tlačíme stroj do kufra no hatchbag (Opel astra) nechce spolupracovať. Nervy mám už našponované ako struny na gitare. Svadba bola drahá - musí vojsť. Predné sedadlá posúvam na maximálnu možnú úroveň smerom dopredu, aby som sa zmestil za volant. Pár potlačení a mašina je dnu. Vyšlo to len tak tak presne na milimeter. Podáme si ruku a odchádzame späť domov. Hoci obaja v krkolomnej polohe, cesta nám ubehla rýchlo ako voda. Po zaparkovaní pred panelákom, otváram kufor. Prichádza pomocná ruka suseda a ťaháme stroj schodiskom na druhé poschodie (kiež by som býval na prvom).

Pred nami je dlhá vášnivá noc - plná hrania. Už v tomto momente som vedel, že toto nie je posledný automat, ktorý skončí u nás doma. 🙂

Neviem či to bola náhoda alebo znamenie, no toto rozhodnutie mi otvorilo dvere a nové možnosti zábavy, a v neposlednom rade nový pohľad na technické veci. Táto prvotina, ktorá u nás pristála je stále súčasťou zbierky a je jedným zo štyroch strojov, ktoré mám tú česť vlastniť.