Nezbierajte hry! Je to prudko návykové :)

 
Prečo zbierame hry a herné konzoly, čo je hnací motor tejto vášne? Čo nás motivuje k míňaniu peňazí a nášho času, keď si väčšinu hier ani nezahráme?
 
Každý má iný príbeh, ale spoločný je ten pocit, ktorý pri tom máme. A to je radosť a pocit, ktorý vzniká, keď sa odmeňujeme :)  U mňa to začalo v detstve. Game boy bol strašne drahý, Super Nintendo (SNES) stálo jeden priemerný mesačný plat. Ktoré dieťa by nechcelo všetko zábavné na svete? Vznikol pocit nenaplnenia , keď som chodieval okolo elektro predajní a vo výklade na mňa svietilo Nintendo NES. Nintendo entertaiment systém - netušil som, čo to znamená, ale bolo to príťažlivé.
 
Hltal som tie farby a obrázky hier boli ako z iného sveta. Musel som sa zmieriť s tým, že to bude nedostupný sen malého chlapca. Neskôr sme dostali Didaktik M a to bola náplasť na moju detskú bolačku. Joystick, hry na páske, burzy , kde sa dali tie hry kupovať od miestnych "pirátov" . Hry to boli jednoduché, ale to bolo jedno. Čo je doma, to sa ráta. Až ma sused zavolal, aby som sa prišiel pozrieť, čo mu kúpili rodičia.
 
Amiga 500 bola neskutočná bomba. Ten rozdiel bol v svetelných rokoch. A ja som opäť chcel niečo, čo bolo nedostupné. Ako plynul čas, zmenila sa doba, bolo doma viac financií  a prichádzali s nimi nové možnosti. Nintendo NES bolo zlacnené, nastupovalo SNES, tak som si šetril vyšibané peniaze, predal som BMX-ku, vyžobronil som od rodičov, nech mi doložia a utekal som do miestnej predajne po vytúžené Nintendo.
Po ceste domov som ho celú cestu držal, akoby to bolo to najcennejšie na svete. Dnes s odstupom času to je úsmevné, ale vtedy som bol malý chlapec a žil som dobu nedostatku.
Všetko bolo vzácne a toto bolo moje veľké víťazstvo. Lenže malo to háčik. Nintendo sa predávalo bez hry. Super Mario stál skoro toľko ako samotné Nintendo.
 
Avízo! Tam musí niekto predávať predsa hry na moje Nintendo. A kto sa snaží, úspech vždy dosiahne :)  Našiel som inzerát na Super Maria prvý diel. Nebol to síce tretí diel, ktorý sa vtedy aktuálne predával, ale to bolo jedno.
Boli sme traja bratia a ak som si chcel zahrať, musel som ráno vstať prvý. Keď som sa zobudil v domnení , že idem nato, už tam niektorí z nich sedel. Aj tak to bolo jedno. Mario skákal, jedol muchotrávky a počet životov limitoval čas hrania každého z nás.
 
Neskôr prišla Playstation jednotka a to bolo iné kafe. Nintendo putovalo do skrine v pivnici a Playstation horel dňom i nocou. Gran turismo, Tekken, Gta, Tony Hawk. Samozrejme Playko bolo čipované, originálne hry boli neskutočne drahé, ale nám to bolo jedno. Hlavne aby sme sa mohli hrať. Playko išlo vo dne, v noci.
 
Lenže ja som dospieval a začali ma baviť dievčatá, motorky, autá...S hraním bol koniec.
Aspoň som si to myslel. Sony uviedlo na trh Playstation 2, vyšlo GTA v 3D a opäť som bol v tom. San Andreas, Vice City, Medal of Honor, Tekken , vznikla mi veľmi pekná zbierka hier, z ktorej som sa tešil. Bol som už dospelý, finančne nezávislý a mohol som si kúpiť hru, akú som chcel.
 
Playko trojka bolo len pokračovanie ságy :) Keď som si kupoval prvé bývanie a prišiel čas sa sťahovať, našiel som v skrini Game Boy DMG. Nespomínal som ho, pretože nehral dovtedy žiadnu zásadnú úlohu v mojom príbehu. Niekde na prahu dospelosti som ho vymenil s miestnym priekupníkom za diktafon. Dostal som ho s hrou Asterix, ktorá ma nejako neoslnila a tak putoval do skrine, kde trčal celé roky. A zrazu som ho držal v ruke. Funguje? Na moje prekvapenie áno, fungoval bezchybne a Asterix skákal uplne rovnako ako , keď bol nový.  Lenže Asterix nie je Super Mario a ja som si chcel zahrať Super Maria. A tam to začalo.
 
Na bazoši niekto predával kolekciu piatich hier - Zeldu, tri diely Super Maria a Pokemona yellow. Za 20 ečiek, no nekúp to. V tej dobe retro nefičalo, staré veci končili v zberných dvoroch. Tak šup do auta a išlo sa po hry. Doma som to zapol a opäť som bol ako malé dieťa. Super Mario nestratil ani vlások hratelnosti, tie zvuky hry sú dodnes magické, nazval by som tú hru dokonalou.
 
Takže som mal Game Boy a 6 hier - pecka! Hry sa predávali za drobné, tak som ich začal vyhľadávať na inzertných portáloch. Zrazu som mal tých hier viac a viac. Pri každom nákupe som sa vracal do detstva. Partnerka ( ďakujem za tvoju podporu ) na mňa niekedy pozerala s úsmevom a poznámkou, že som ako malý. V tej chvíli som bol.
A čo takto Game Boy Color? Krajší displej, menšie balenie, farby. Zrazu bol doma kiwi zelený. Za 20 € som sa tešil z nového prírastku. Lenže tých farieb bolo veľa a ja som ich chcel všetky. A začali pribúdať. Červený, modrý, žltý, priesvitný... Zbierka rástla a ja som si to vykladal na stôl, čistil ich vodou po holení (fakt to funguje a pekne to vonia).
Keď som si doniesol domov tlačiareň a kameru na Game Boy už som bol v tom. Budem zbierať iba handheldy. A iba Nintendo. Jasnéé  (to si vraví každý začínajúci zberateľ). Keď pribudli verzie Advance, SP, krabicové verzie Colorov, hier kopec, prišla myšlienka na Super Nintendo. Nie, zbieram iba handheldy. Mám toho kopec, to mi musí stačiť. Lenže zberateľstvo je vášeň , hobby, šialenstvo.
 
Kde vlastne skončilo to Nintendo NES, ktoré som si kúpil ako decko? V pivnici, čo keď tam stále je? To zistím iba keď tam pôjdem. Naštartoval som auto a išiel k rodičom. A ono tam bolo. V krabici, s manuálmi a dokonca aj s tromi hrami. Už som sa trochu orientoval a vedel som, že pôvodne stavy majú akú takú cenu. A opäť tá istá otázka, pôjde to? Bude to fungovať? Japonci to mali už v tej dobe premakané a kvalitné, čiže konzola nabehla a mne sa pred očami zjavil obraz nádhernej 8-bitovej hry. Waau, to bolo zase niečo. A opäť boli doma tie úsmevné pohľady ako sa dospelý človek hrá na starej telke staré hry.
 
Jasné dovliekol som si domov starú TV , Nesko na LCD-čku zobrazovalo hry otrasne. Hry boli na inzerátoch stále lacné, tak okrem Game Boy hier sa mi začali kopiť aj NES hry. Zistil som vďaka sociálnym sieťam, že nie som chorý a že nás je ďaleko viac takýchto pacientov :)
Veľa, veľmi veľa. A že zberateľstvo je nekonečný vesmír a spomínané šialenstvo vie nabrať obrovské rozmery.
 
Keď som videl zbierky ktoré sa dali v tej dobe nazvať obrovské (pozdravujem chalani) vravel som si , že až tak veľa toho nemusím mať. Budem zbierať Nintendo a hotovo. Takže N64, Super Nintendo, NES, Game Boy, viac nepotrebujem. A opäť som klamal sám seba.
 
Niekde na pozadí moje malé ja kričalo:
"Chceme to všetko, je to mega, milujeme to, kupuj to a neváhaj !!!" A ja som neváhal. Sega Megadrive, Master System, Game Gear. A čo Playstation? Stále som mal svoju zbierku PS2, ktorú som nechcel predať, keď som si ju tak pekne vyskladal. A k tomu bolo nutné dokúpiť PS1, PS3 bolo na sklade, prišla PS4, tak rovno limitka a ku všetkému tie zásadné hry, čo musia byť. Kto by nechcel crasha?
 
Keď sme tlačili arkádový automat do dodávky, uvedomil som si tú závislosť. Ale keď som videl zbierky arkádových automatov u iných zberateľov (pozdravujem opäť chalani, máte môj rešpekt), povedal som si, že to nie je až také zlé :)
 
Tých príbehov, ľudí ktorých som stretol a zoznámil sa s nimi pri zbieraní hier je na knihu. O tom, ale inokedy. Preto vám dobre radím, zbieranie hier je prudko návykové, preto pozor na to. Tie arkádové automaty su fakt ťažké :)))